VIDEOROZHOVOR: Mišo o tom, ako funguje dovoz z Číny, čínsky e-commerce a know-how

Ako funguje Alibaba? Ako sa dá niečo doviesť z Číny? Na čo si dávať pozor a ako vlastne funguje ten „free shipping“ až na Slovensko? Veľmi výživný rozhovor plný príkladov a príbehov z praxe človeka, ktorý už dlhé roky obchoduje s Čínou a čo to si už preskákal. Viac na www.zciny.sk

Vitajte pri ďalšom videoblogu! Dnes som tu s Michalom Málikom, ktorý rieši spoluprácu s Čínou, dovoz z Číny a asistované obchodovanie s Čínou. Myslím si, že je to dosť zaujímavá téma pre všetkých. Bude zaujímvé zistiť viac o veľkých čínskych e-shopoch ako Aliexpress alebo BestGear naučiť sa, ako dovážať, aby sa človek neoklamal. Popritom budeme už tradične hrať Need For Speed: Carbon.

Zdravím všetkých divákov!

 

Dobre, dajme si intro. Odkiaľ pochádzaš, kde si študoval?

Pochádzam z Nového Mesta nad Váhom, chvíľočku som študoval diplomaciu v Banskej Bystrici, (k Xboxu: už som aj nabúral!) a potom v Bratislave na Ekonomickej univerzite.

 

A základka?

Základná škola v Novom meste nad Váhom, prekvapivo som ju absolvoval! Potom som chodil na Hotelovú akadémiu do Piešťan – pozdravujem všetkých spolužiakov – a potom, ako som spomínal, chvíľu Banská Bystrica a potom Bratislava, kde som úspešne doštudoval. Medzitým som absolvoval aj nejaké stáže v Amerike či v Nemecku, aby som, ako sa hovorí, poznal ten svet.

 

Ako si sa dostal k spolupráci s Čínou?

To bola úplná náhoda. Založil som si spoločnosť, ktorá sa venovala novým marketingovým spôsobom prezentácie spoločnosti, a tam som našiel špeciálne prístroje ako Foxscreen alebo SkyView. To sú také veci, ktoré vytvárajú dym alebo sa vznášajú vo vzduchu, kde sa premieta nejaká marketingová informácia. Toto všetko ma veľmi zaujalo, povedal som si, že ten marketing budem robiť trošku inak. Rozhodol som sa, že vycestujem do Číny.

Tam som našiel výrobcov, ktorí tieto veci vyrábajú. Stratil som sa tam asi šesťkrát, veď ten svet pred 13 – 14 rokmi vyzeral podstatne inak ako teraz. Keď som sa vrátil na Slovensko, myslel som si, že zaujmem novými technológiami, ale pravda bola taká, že som zaujal tým, že som bol v Číne. Všetci chceli vedieť, aké to tam bolo a či by som aj pre nich mohol niečo doviezť. A tak môj veľký sen o vytvorení veľkej marketingovej spoločnosti skončil v garáži a ja som sa začal venovať sprostredkovaniu polotovarov.

 

Takže si chcel niečo doviezť a nakoniec si to začal dovážať pre ostatných.

Najprv to boli maličkosti, drobná elektronika. Od autorádií cez prvé počítače alebo telefóny, ktoré mali päť reproduktorov – to sa predávalo ako teplé rožky. Nakoniec došlo až k traktorom, vysokozdvižným vozíkom, pivovarom a obrovitánskym strojom. Celkom sa to rozbehlo.

 

Veci z Číny sú lacnejšie, ale je to až taký rozdiel, že je to benefit pre slovenské firmy? Alebo je tam aj nejaká iná výhoda?

Tá prvá výhoda je, samozrejme, cena. Je to prvá vec, ktorá človeku napadne, keď sa spomenie dovoz z Číny. Všetci vieme, že v Číne sa dá vyrobiť všetko, navyše aj lacnejšie. Druhá vec, o ktorej ľudia nevedia, sú ďalšie možnosti, ktoré v posledných rokoch predčujú cenu. Sem patria kvalita, certifikácie, systémy rôznych kvalitatívnych kontrol tovarov, rozširovanie portfólia do šírky a do hĺbky…

Ľudia na Slovensku poznajú 2 – 3 druhy jedného tovaru, ale neuvedomujú si, že ten tovar môže mať až desiatky druhov, alebo že nemusí mať len bielu farbu, ale 30 farieb. Nemá len jedno prevedenie, ale štyri alternatívy, všetko v rôznych cenových hladinách. Takže Čína zväčša otvorí oči, človek zistí, že svet nie je taký, ako ho poznáme my, ale podstatne, podstatne väčší.

 

Takže hlavná výhoda je v cene a variabilite.

Cena, variabilita, kvalita, ale aj celý proces, keď si chcem certifikovať výrobok, vyrábať ho tam – je to podstatne lacnejšie. Čítal som teraz článok o tom, prečo Apple alebo Samsung vyrábajú mobily v Číne. Zďaleka to nie je preto, že tam ľudia robia za misku ryže. Je to kvôli tomu, že mesto Shenzhen, kam často chodievam, je mekka elektroniky. Tam sú ľudia spätí s modernými technológiami. Naučiť tak rýchlo, kvalitne a efektívne ľudí na Slovensku (alebo kdekoľvek inde) vyrábať mobil, bolo by to tak nákladné, že im sa to viac oplatí robiť v Číne. Tam to robia desiatky rokov.

 

Takže to nie je len o tom, že sú tam lacní ľudia, ale aj o tom, že sú šikovní?

Vysvetlím to na príklade. Konkrétne mesto Kanton je jedno z najlepšie platených miest. Keby som to porovnal so Slovenskom, je to taká Bratislava. Priemerná mzda je tam 1100 až 1300 eur. To vôbec nie je málo, je to podstatne viac ako u nás. Samozrejme, rozdiel v porovnaní s vidiekom je extrémny.

Tam je priemerná mzda 50 eur. Ale sú mestá ako Kanton či Shenzhen, kde ľudia v mobilnom alebo elektronickom priemysle takéto veľké platy naozaj majú. Takže určite to nie je preto, že tí ľudia nič nezarábajú.

 

A čo viete sprostredkovať človeku, ktorý na Slovensku niečo predáva a má lokálneho dodávateľa z EÚ? Nechcem, aby to bolo brané ako PR článok, ale môže to byť zaujímavé – vieš niekomu nahradiť sortiment nejakým lacnejším z Číny?

Samozrejme. Ľudia vôbec nemajú predstavu, čo obnáša obchodovanie s Čínou. Základ je, že my ten sortiment vieme rozšíriť. Do šírky, to znamená nemať len jeden druh výrobku, ale päť druhov, ale aj do hĺbky, teda rôzne alternatívy tých výrobkov – iná farba, iné prevedenie. Druhá vec je inšpirácia.

Máme kopec klientov, obchodných partnerov, ktorí netušia, čo by robili. Hľadajú nejaký nápad, nejakú ideu, a preto sa s nami vyberú do Číny na najväčší čínsky veľtrh, kde potom hľadajú inšpiráciu. Predstav si, že slovenský Agrokomplex má 40 000 metrov štvorcových a čínsky veľtrh má 200 000 metrov štvorcových. Koná sa celý mesiac.

Sú tam stovky tisíc výrobkov, desiatky tisíc dodávateľov. Chodieva tam asi 300 000 ľudí. Človek si tam určite vyberie. Je veľmi dôležité si to vôbec uvedomiť a na základe toho si povedať, že sa vyberiete na dva týždne do Číny a keď sa vrátite, budete mať 23 kíl katalógov a pri každom jednom budete presvedčení, že je to ten najlepší biznis, aký v živote môžete robiť.

 

Čiže neísť na dovolenku na Bali, ale do Číny za biznisom.

Samozrejme. My tomu hovoríme „business & pleasure“. Človek tam biznis určite nájde, buď ten svoj, v ktorom robí, alebo úplne inú inšpiráciu. A keď má chodenia dosť (človek si musí zobrať dobré tenisky, lebo na výstave bežne prejde 20 km za deň), potom potrebuje aj čínsku masáž, aj trochu toho relaxu, pozrieť sa trochu do prírody, aby pochopil, prečo ten čínsky biznis tak funguje, prečo tá kultúra dokázala za posledných 30 rokov spraviť to, čo spravila. Úplne inak bude vnímať tých Číňanov. Lebo bohužiaľ, ľudia, keď si povedia, že je niečo čínske, automaticky majú v hlave synonymum „nekvalitné“. Ale keď tam človek príde, zistí, že sme tisíc rokov za nimi a tak skoro sa k nim nepriblížime.

 

Čiže príde do Číny a nájde si tovar, ktorý bude nový alebo nejaký náhradný. Aký je potom legislatívny rozdiel medzi dovozom z Číny a dovozom z Francúzska napríklad?

V prvom rade to nie je Európska únia. Treba dbať na všetky veci, ktoré sú spojené s dovozom z krajiny mimo EÚ. Colné zaťaženie, DPHčka, platenie DPHčky a podobne. Toto je kameň úrazu, ktorý ľudia extrémne podceňujú. Myslia si, že si idú len tak niečo doviezť z Číny, ale ten tovar potom dorazí a colník mu povie, je tam 14-percentné colné zaťaženie, plus antidumpingové clo, takže v konečnom dôsledku treba zaplatiť 40 percent z hodnoty tovaru.

Človek otvorí ústa a povie: „To nemyslíte vážne!“ To hovorím o konkrétnych prípadoch. Európska únia robí aj také zákernosti ako spätné antidumpingové clo. V prvom rade vysvetlím, čo ten antidumping znamená. Určité tovary, ktoré sú dovážané do EÚ, sú zaťažené až neúmerným clom. Je to práve kvôli tomu, aby sa ochraňovala EÚ, výrobcovia v EÚ, aby sa sem nedovážal lacnejší tovar. Veľakrát to ale smrdí lobingom a byrokraciou.

Firmy, ktoré sú v Európe, zistia, že čínsky tovar zďaleka nie je nekvalitný, ale podstatne lacnejší, takže jediný spôsob, akým dokážu konkurovať, je, že si v Európskej únii vylobujú, aby bol ten tovar hodnotený ako antidumpingový, a tým pádom na ňom bude aj antidumpingové clo. Stalo sa to napríklad s fotovoltaickými článkami, keď si veľké spoločnosti ako Viessman vylobovali antidumpingové clo.

Napriek tomu, že čínske fotovoltaické články vôbec nie sú horšie, musia mať určitú cenu, a tým pádom sa spolu s dopravou a clom nemôžu cenovo rovnať s tými, čo sú vyrobené v únii. A najväčšia zákernosť, ktorú z histórie poznám, je spätné antidumpingové clo. Stalo sa to jednému z našich obchodných partnerov. To je keď nakúpiš tovar, veselo ho predávaš a zrazu ti povedia, že na tento tovar, ktorý si kúpil pred rokom, ti dajú 30-percentné clo.

Pritom ty ten tovar už vôbec nemáš! Predal si ho za ceny, ktoré nepočítali s antidunpingovým clom. A máš problém. Môžeš sa súdiť a pravdepodobne to vyhráš, ale tie súdne pojednávania trvajú 7 – 8 – 10 rokov, takže 90 percent malých firiem skrachuje ešte predtým, ako príde koniec pojednávania. To sú, samozrejme, už extrémne veci, ale to najdôležitejšie pre malých obchodníkov je colný sadzobník. Ten slovenský, resp. európsky, má 1 000 strán. Na každej strane je 50 – 60 položiek, no nenájdeš tam stoličku ani tanier.

Máš tam časti kozmických lodí, hlavy moriek severských a podobné veci. Je to také zamotané a komplikované, že človek si myslí, že niečo má colné zaťaženie štyri percentá, a v skutočnosti to má 14 percent! Žiaľ, nevieš to prezistiť skôr, ako ti ten tovar príde. Vtedy ti príde lístok z colného riaditeľstva, že „ďakujeme, 14 percent pošlite na účet Štátnej pokladnice“ a ty sa len pozeráš, čo sa práve stalo. Môže to byť dosť prekvapujúce. Ľudia trochu preceňujú svoje schopnosti.

Nehovoriac o tom, že slovenský a európsky zákon je nastavený tak, že každý colník má 30 dní na to, aby preclil tvoj tovar. V prípade, že má podozrenie, že v zásielke je niečo nekalé alebo zakázané, môže ten tovar zdržať 90 dní bez akéhokoľvek zaváhania. Predstav si, že chceš predávaš vianočné stromčeky, dovezieš ich v auguste a oni ti ich podržia 90 dní a ty zistíš, že máš december a nič si nepredal. Sú to reálne prípady, ku ktorým dochádza. Práve preto musí mať človek tzv. „back-up“ – čo v prípade, ak sa toto stane. Treba s tým počítať.

 

Dá sa proti tomu nejak brániť?

Ja by som to prirovnal k účtovníctvu. Ako sa dá brániť voči tomu, keď si štát zmyslí, že vydá nový účtovný zákon? Nijako. Jednoducho s tým musíš počítať. Akonáhle to príde, musíš mať nejakého poradcu, ktorý ti povie: „Pozor, na tento tovar sa chystá antidumpingové clo.“ Treba si dať na to pozor.

Napríklad ak je na bicykle 14-percentné clo a ty si chceš doviezť kontajner bicyklov, dá sa to riešiť tak, že bicykle rozoberieš a dovezieš len ako náhradné diely, na ktoré je podstatne nižšie clo. Tým pádom ušetríš. To sú poradenstvá, ktorým sa človek musí venovať. Nie je to niečo, čo by sa človek naučil z blogov alebo článkov. Je to veľmi špecifické a colný sadzobník aj zákony sa obmieňajú každý rok. A to sa nebavíme o čínskych výrobcoch, fiktívnych firmách či kontrole tovaru. Len o tom, čo človeka čaká na Slovensku.

 

A čo sa môže stať pri dovoze v zahraničí?

To je úplne iné kafe! To sú také veselé veci, že niekedy mi až rozum zastáva nad tým, akí sú tí Číňania šikovní. V prvom rade je najdôležitejší výber obchodného partnera. Človek si totiž myslí, že pôjde na Alibabu, nájde si tam firmu, bude s ňou obchodovať a bude veľa zarábať. Nie je to tak. Alibaba má väčší obrat ako eBay a Amazon dokopy. To znamená, že sa tam točia obrovské peniaze. Každý štvrtý balíček, ktorý z Číny odíde, je riešený cez Alibabu alebo Aliexpress.

Je to obrovské množstvo transakcií, predajcov, kupujúcich. A tým pádom je to aj liaheň fiktívnych spoločností, fiktívnych výrobkov a všetkých možných šikovných kvázi-obchodníkov, ktorí sa snažia ľudí obtiahnuť. Desať rokov dozadu si fiktívneho obchodníka odhalil veľmi ľahko. Väčšinou mal veľmi lacno spravenú webovú stránku, veľký problém s angličtinou, opakoval tie isté výrazy, nerozumel problematike… Človek, ktorý mal aspoň nejaké znalosti, vedel, že firma, ktorá mu ide predať tovar za 20 000, nemôže mať takú stránku a nemôže používať len tri anglické slová. Toto všetko sa zmenilo. Napríklad trik, ktorý sa robí a ktorý je veľmi ťažko odhaliteľný, je tzv. šikovný zamestnanec.

Človek, ktorý pracuje vo firme, pozná problematiku danej firmy, jednoducho vie, o čo sa jedná, si vytvorí vlastnú agendu. Ty napíšeš do spoločnosti, on pracuje ako obchodník, on ti odpovedá, posiela podklady, je fundovaný. Všetko funguje tak, ako má. A potom, keď príde na platenie, ti nepošle faktúru z firmy, pre ktorú oficiálne pracuje, ale z takej, ktorá sa na ňu svojím názvom len veľmi podobá. Ty ako bežný človek si to nevšimneš. Zaplatíš a nič ti nepríde.

A keď to potom začneš riešiť, nič nevyriešiš. Ak ide o veľký obchod, človek na druhej strane dá okamžite výpoveď a ty v živote nezistí, kam tie peniaze odišli. S týmto ty ako jednotlivec, ktorý žije na Slovensku a hrá sa Need For Speed, nemôžeš bojovať. Preto potrebuješ partnera, ktorý vie skontrolovať človeka, firmu, tovar. Overiť si, či tá firma, ktorá je na faktúre, reálne korešponduje s firmou, s ktorou komunikuješ. A potom je tam veľa ďalších šikovných obchodníkov.

Aj takých, ktorí si dokážu na chvíľu prenajať fabriku, aby ti ukázali, že je to ich fabrika – ty máš na fabrike čínske nápisy, vôbec netušíš, či je to jeho fabrika alebo nie. Prídeš do fabriky, vo fabrike každému kývaš, oni kývajú tebe, lebo nevedia, s kým sa prechádzaš. Koho sa spýtaš, či je to naozaj jeho fabrika? Napísal som o tom článok. Alibaba a 40 zbojníkov, a toto sú prvé dve najtypickejšie veci. Rád vyhľadávam a odhaľujem nové spôsoby, ako sa ťa tí kvázi obchodníci snažia obtiahnuť.

Baví ma to, pretože je to moja práca, musím sprostredkovať to, o čo je záujem. Potom sú tam ďalšie pasce. Prepravcovia, ktorí sa ťa snažia obtiahnuť, pretože nevieš, aké sú dodacie podmienky, nevieš, čo podpisuješ. Keď niekto napíše pred sumu na faktúre „CFR“, „EFB“ alebo „EXV“, ty vôbec netušíš, že je to dodacia podmienka a čo to obnáša.

Tovar príde do Koperu alebo Hamburgu a oni ti povedia, toto je preprava, ale potom máte prekládku, nakládku, vykládku, otvorenie papierov, posunutie tovaru o dva metre doľava, posunutie doprava, nachystanie, zabalenie, navoňanie – a to je ďalších 800 eur! Ty sa len pozeráš, že to v dohode nebolo. Oni na to, že si sa pýtal len na cenu za prepravu, nie na cenu za servis, prípravu podkladov či vykládku. Tie skratky sú ich interné poplatky, oni si tam môžu pridať, čo chcú.

 

Stáva sa aj také, že niekomu nepríde, čo má?

Stáva sa to veľmi zbežne. Žiaľ, ľudia nám telefonujú, až kým majú problém. Mali sme klienta, ktorý naletel práve exzamestnancovi firmy. Pýtam sa ho: „Viete, kde ste poslali peniaze?“ A on že do tej firmy. Ja mu na to: „Ukážte faktúru.“ A tam bola tá chyba! Mali sme aj firmy, ktorým došiel tovar, čo bol úplne iný, ako si objednali. Nikto totiž nebol na kontrole nakládky, nikto nekontroloval kvalitu, farbu a podobné veci.

Potom sú aj veľmi veselé príhody, pri ktorých sa človek chytá za hlavu. Mali sme klienta, ktorý chcel vyrobiť 10 000 firemných tričiek a keď mi vysvetľoval, aká bude farba, aké logo, aká veľkosť tričiek, ja mu na to, že bude lepšie, ak pošleme vzorku a oni to podľa nej vyrobia. Poradil som mu, nech to pripraví, ja to odošlem. On mi na to: „Veď viem poslať tričko do Číny!“ Poslal ho, ale zabudol Číňanom povedať, že tá prepálená diera po cigarete tam byť nemá.

Číňania dostali príkaz vyrobiť presnú kópiu, tak vyrobili 10 000 tričiek s prepálenými pupkami! Viete si predstaviť, čo to bolo, keď to prišlo na Slovensko! Bola to katastrofa. Masaker. Ale vo finále sa na tom všetci smiali. Reklamovať sa to nedalo, lebo zadanie bolo jasné. Najvtipnejšie bolo, keď to ľudia začali nosiť a táto príhoda sa rozprávala.

Najviac ma však baví predstava toho Číňana, ktorý držal tú cigaretu v tej fabrike, prepaľoval dieru do toho trička a rozmýšľal, akú to majú v tej Európe, na Slovensku, módu a prečo to vlastne robí. Je to úplne iná kultúra! Navyše, Číňania vyrábajú pre celý svet. aj pre Afriku, ázijské krajiny, južnú Ameriku. Keď im nedáš úplne presnú, jasnú špecifikáciu, ako pre malé dieťa, urobia to po svojom. Tam nie je priestor na reklamáciu.

 

Dobre, toľko by sme mali k obchodovaniu s Čínou. Ešte by sme sa ale mohli porozprávať o čínskom e-commerce, o tom, ako fungujú Alibaba a Aliexpress.

V prvom rade treba povedať niečo k Alibabe. Alibaba je počiatkom celého e-commerce-u, ktorý v Číne funguje. Alibabu založil Jack Ma, ktorý bol učiteľ a ako sa hovorí – mal holý zadok. Tohto Jacka nadchla myšlienka prepájať čínske výrobné spoločnosti s celým svetom. Založil Alibabu, tuším v roku 1998, a postupne naberal nových dodávateľov a odberateľov. Dnes je situácia taká, že Alibaba má väčší obrat ako Amazon a eBay dokopy.

Pohybuje sa v číslach malých až stredných štátov, keď sa bavíme o HDP. Vytvoril sa gigant, ktorý pôvodne zamestnával 15 ľudí a dnes ich zamestnáva okolo 250 000. Jeho primárnou úlohou bolo spájať výrobcov s predajcami, to znamená nie s koncovými užívateľmi, ale s veľkoobchodníkmi, veľkými korporáciami, predajnými centrami. Čo sa ale stávalo – a stávalo sa to čím ďalej, tým častejšie – práve malí záujemcovia (tzv. koncáci) sa dožadovali, aby za tú istú jednotkovú cenu mohli kúpiť jeden, dva kusy (ako je Boh nado mnou, denne mám desať takých ľudí, ktorí chcú cez Alibabu nakúpiť 1 kus krytu na telefón!).

To, samozrejme, nebolo možné, lebo ten veľkoobchodník počítal s tým, že od neho kúpia 10 000 krytov. Dochádzalo k veľkým nedorozumeniam. A práve kvôli tomu vznikol AliExpress, ktorý predáva tovar malým koncákom. AliExpress odbremeňuje veľkých výrobcov, ktorí ten tovar nepredávajú predajcom na Slovensku, Nemecku, Amerike, ale predáva ich malým obchodníkom, ktorí majú svojich troch zamestnancov, a títo malí obchodníci to potom posúvajú po jednom, dvoch kusoch do všetkých krajín sveta.

Tým sa vytvorila veľmi pekná záplata na dieru na trhu, ktorú tvorili koncáci. Malé firmičky majú možnosť predávať tovar v malom a všetci sú spokojní. Zvykol tam ale problém, kto bude platiť prepravu! Ak prepravíš 10 000 krytov na mobil a preprava sa ti prepočíta na jeden kryt, stále si na tom super. Ale ak prepravíš jeden kryt napr. cez DHL, zaplatíš minimálne 30 eur, lebo z Číny cez DHL nedostaneš nič pod 30 – 40 eur.

Pri vzniku AliExpressu sa stávalo – a stále to možno vidieť na eBayi a Amazone – že si zaplatil za nejakú hračku 20 eur a za prepravu 80 eur. Tento problém vyriešili práve Číňania. Čínsky štát si povedal, že bude dotovať prepravu malým obchodníkom, aby mohol byť biznis uzavretý. To znamená, že veľkovýrobca predá 10 000 krytov na mobily malému obchodníkovi v Číne a on to potom rozpredá 10 000 zákazníkom všade na svete.

Čínska vláda sa spojila s čínskou poštou, s tým, že bude dotovať každú zásielku. Tým pádom na tom čínsky štát stráca podstatne menšiu časť peňazí, ako keby musel platiť za človeka, ktorý by bol nezamestnaný, navyše, pomáha veľkovýrobcovi, ktorý toho vie predať oveľa viac (nestráca malých ľudí), a tým pádom je celý tento kolobeh perfektne fungujúce perpetuum mobile. To je niečo, z čoho by sa možno mohol učiť náš premiér – ako sa podporujú malí podnikatelia, ako sa to dá, nie ako sa to nedá.

 

A čínska pošta nejakým spôsobom platí Slovenskej pošte? Lebo ten poštár to donesie tebe.

Toto je skôr otázka na šéfa Slovenskej pošty, určite tam sú nejaké dohody, ktoré oni medzi sebou majú, ale Slovenská pošta je na tom určite stratová. Predstav si balíček šiat alebo rifiel, hocičoho, čo si kúpiš. Predstav si, že každý jeden človek v paneláku by si objednal také rifle alebo tašku.

Chudák poštár by musel prísť na aute, aby to všetko zvládol! Práve kvôli tomu existujú lístočky, prostredníctvom ktorých si tovar vyberáme na pošte. Sú miesta, kde už poštár vôbec nenosí žiadne zásielky takéhoto typu, rovno ti dá lístoček. Takže z môjho pohľadu na tom Slovenská pošta určite stráca, ale to sú debaty na základe hypotéz, ktoré treba riešiť s kompetentnými.

 

Takže nevieme presne, koľko eur má z jedného balíčka Slovenská pošta?

Nie, netuším ani, koľko dotuje čínska vláda. Každý tretí balíček, ktorý z Číny odíde, je predaný cez Alibabu alebo Aliexpress. Sú to také obrovské množstvá, že keby to čínska vláda zastavila, ochromila by tým celé obchodné fungovanie krajiny. Takže je to nejakým spôsobom dohodnuté a funguje to. A kým to funguje, netreba do toho rýpať, ako sa hovorí.

 

Mám tu ešte jednu otázku: Kde si spálil najviac peňazí? Poprípade tvoj klient?

Fungujeme dvanásť rokov, takže nemôžem povedať, že by sme sa neoklamali. O tom to celé je – keď sa človek nemá odkiaľ učiť, učí sa na vlastných chybách. Ja ako osoba som určite vyhodil najviac peňazí, keď som cestoval do Číny na spomínanú čínsku výstavu. Je to preto, lebo tá výstava je mekka všetkého, čo sa v tom momente, v tom meste, povedal by som, že aj v Číne, deje. Zarábajú na tom všetci. Taxikári, hotelieri, reštaurácie.

A mnohí sa ťa snažia obtiahnuť. Takže kým zistíš, ako sa tam dostaneš, čo pre to musíš spraviť, ako to tam funguje, kam ísť jesť, kam neísť jesť, akú taxislužbu si zvoliť, komu nesadať do auta – no to boli neskutočné peniaze! Holt, asi to k tomu patrí, keďže mi to nemal kto vysvetliť… Práve preto to teraz robíme podstatne efektívnejšie. Keď sa ma niekto pýta, prečo by mal ísť práve s nami na výstavu, odpovedám mu, že preto, lebo ušetrí. On sa zväčša opýta: „Robíte to zadarmo?“, ja mu: „Nie, my na tom zarábame, ale vy na tom podstatne ušetríte. Taxikár bez chrbtovej kosti od vás zoberie 60 eur. Preto treba nastúpiť do správneho taxíku, nie do fiktívneho, ako to ja volám.“

Ale najväčší obchodný fail sme zažili s partnerom, ktorý chcel obchodovať s čínskou meďou. Výkupná cena medi na Slovensku, na akomkoľvek šrotovisku, je okolo piatich eur za kilo. Z Číny sa, samozrejme, cez Alibabu ponúkali obchodníci so sumou okolo dvoch eur. Tak si to spočítaš: „Kúpim tonu za 2 200 eur a predám za 5 400 eur. To je paráda, biznis!“ A tak, samozrejme, išli všetci obchodovať. A mne to nešlo do hlavy. Keď je niečo príliš jednoduché, keď môžeš príliš jednoducho zarobiť, asi to nebude pravda. Tak som si preštudoval, že Čína nemá žiadne veľké náleziská medi, skôr naopak, potrebuje ju, lebo meď sa dáva do mobilov, káblov, vodičov…

Mala by meď skôr kupovať, nie predávať, ešte k tomu za takú cenu! Tak som na to upozornil klienta, ale on bol tvrdohlavý, trval na svojom, že musíme doviezť kontajner. Tak som ho aspoň presvedčil, aby to nebol kontajner, ale iba dve tony, za 4 400 eur. So stisnutými zubami, z donútenia, som to spravil, aj keď som bol presvedčený, že to nedopadne dobre. Došlo to na colnicu a tam bolo treba, samozrejme, zaplatiť clo za meď okolo sedem percent. Zaplatili sme aj to.

Otvorili sme to a tam ti boli železné špruny! To sa používa, keď sa niečo brúsi a odbrúsia sa železné špruny… Boli tam dva obrovské mechy tohto! Absolútne bezcenný šrot! To, keď som videl, normálne som si musel sadnúť. Úplne najlepšia bola tá dohra. Lebo ty keď sa takto odžubeš, štát to vôbec nezaujíma. Aj keď som colníkovi ukázal, že to nie je meď, ale železné špruny, ktoré majú podstatne menšiu hodnotu, jeho to nezaujímalo.

On mal na papieri napísané, že je to meď, dve tony, cenu 2.30e, takže sedem percent zo 4 600 boli ďalšie vyhodené peniaze. Samozrejme, vyhodíš aj tie špruny, lebo nemáš s nimi čo robiť. A po roku ti príde daňová kontrola , opýta sa: „Kde máte meď?“ – „Vyhodil som ju!“ – „Vy ste vyhodili meď? Tak DPHčku pekne naspäť zaplatiť štátu.“ To je na tom to fascinujúce! Nielenže prídeš o 5 000 eur, ale potom bude ešte štát trvať na tom, že to bola meď, aj keď všetci vedia, že to meď nebola…

Vie to byť veľmi kruté a nepríjemné, preto jednoznačne odporúčam, aby ľudia nepreceňovali svoje schopnosti. Toto nie je urobiť si vlastný lekvár alebo namaľovať si stenu v detskej izbe. Obchodovanie s Čínou je extrémne komplikované. Keď si človek myslí, že to najhoršie má za sebou, prekvapí ho niečo dostatočne. A ak mu dôjde to, čo mu malo dôjsť, môže si naozaj zagratulovať.

 

Dobre, tak ja ďakujem za rozhovor. Keby ste niečo od Miša chceli, dajte si zCiny.sk, tam má blog a môžete sa s ním aj spojiť. Vidíme sa pri ďalšom rozhovore!

Ďakujem za pozvanie! A aby ste vedeli, všetky hry som vyhral. Ale to mi Števo pomohol…